História

Názov obce

Podľa legendy ho vytvoril pôvodný majiteľ hrachovského hradu, český rytier Hraško, ktorý osade založenej jeho ľudom dal svoje meno (Ľ. Kubáni: „Valgatha“). Postupne sa dotváral z pôvodného Hrachou, cez Harahou (1360), Hrachowo, maďarské Ráhó, Rimaráhó (1808) až do dnešnej podoby Hrachovo.

Vznik a význam obce

Písomne je preukázateľne doložená existencia obce z roku 1353 s názvom Hrachou. Od roku 1404 bola obec majetkom veľkostatkárskej rodiny Jákofyovcov. V 16. a 17. storočí obec slúžila ako pohraničná pevnosť v boji proti Turkom.

Historické pamiatky, významné udalosti a rodiny

H r a d

Podľa historických prameňov stredom obce bol hrad (uvádza sa aj názov hradný kaštieľ), ktorý bol postavený na kopci. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Legenda viažuca sa k hradu, opisuje ako hrad spodoboval jednotlivé miery času: 1 veža – jeden rok, 4 brány – štyri ročné obdobia, 12 komínov – dvanásť mesiacov, 52 izieb..., 365 okien... Legenda ďalej hovorí o tom, že v hrade bol väznený Jánošík (podľa diela prozaika Milana Ferka). Pôvodným majiteľom hradu bol rytier Hraško. Neskôr ho vlastnil rod Jákoffyovcov. Z nich najviac vynikol František Jákoffy, dvorný kapitán panej Muráňa a Balogu. Zomrel v roku 1639 na muránskom hrade. Rakvu s jeho telom previezli do Hrachova, kde ju uložili do krypty pod oltár v evanjelickom kostole a.v. V roku 1631 vystavil Gašpar Jánoky v hradnom kaštieli školu pre synov popredných zemianskych rodín, známu pod menom „Schola castellona Rahoviensis“. Samuel Tomášik v knihe Malkotenti približuje život na hrade a spomína tu aj zámožného pána Jánokyho. Osud hradu bol spečatený po vpáde cisárskych vojsk, za povstania Františka II. Rákocziho v prvej polovici 18. storočia, kedy ho značne poškodili. V neskoršom období ďalší majitelia pokračovali v demolácii zvyškov hradu. Ešte v roku 1910 stáli jeho hradné bašty a brána. V prvej polovici 20. storočia (okolo roku 1935) zostalo po hradnom kaštieli iba niekoľko rozsypaných pivníc, lebo posledný majiteľ Gustáv Okolicsány v roku 1907 predal múry hradu tamojšiemu ľudu v dedine na stavebný materiál. Z hradu sa nám do dnešných čias zachovala časť neskorogotického okna, ktorá je zamurovaná do veže evanjelického kostola.  

Z e m i a n s k e  k ú r i e

Prvú považujeme za najstaršiu pamiatku v obci. Je to renesančný kaštieľ. Postavil ho Zsigmunt Ruthényi so svojou ženou Klárou Palágyiovou v roku 1565. V roku 1727 bol prestavaný na poschodovú budovu a túto podobu má aj dnes. Ku kaštieľu patril aj pekne upravený park so vzácnymi drevinami, rozlohou oveľa väčší ako dnes. V roku 1922 v budove bola umiestnená jednoročná gazdinská škola, ktorá sa stala základom pre poľnohospodárske odborné učilište s odborom záhradník. Neskôr kaštieľ slúžil ako špeciálna základná škola.

Medzi zachovalé pamätihodnosti radíme aj klasickú kúriu, ktorú postavil v roku 1773 František Tihányi.

K o s t o l y

Na mieste terajšieho evanjelického kostola  stál predtým drevený gotický evanjelický kostol a.v. z roku 1485. Z neho sa zachoval už iba renesančný oltár (z roku 1629) a maľované epitafy, boli prenesené do nového kostola. Tento bol postavený v roku 1808 v klasicistickom štýle s barokovými prvkami a dvakrát prestavaný v rokoch 1928 a 1946. Na južnej strane veže je zamurovaný detail neskorogotického okna s plamienkovou kružbou, ktorý pochádza z niekdajšej stavby hradného kaštieľa. Pri oltári sa nachádzajú pochované pozostatky Františka Jákoffyho – pána hradu. V kostole môžeme vidieť aj kamennú krsteľnicu.

Druhý rímsko-katolícky kostol je zasvätený Menu Panny Márii. Bol dokončený v roku 1769. Je postavený v klasicistickom štýle. Uprostred hlavného oltára sa nachádza obraz Panny Márie z konca 19. storočia. V kostole sú i klasicistická kazateľnica a kamenná krsteľnica z roku 1830.

Pri obidvoch kostoloch boli školy. Evanjelická jednotriedna škola vznikla ešte v dobe reformácie, ale mená učiteľov sa spomínajú až     od roku 1660. Pri rímsko-katolíckom kostole sa nachádzala jednotriedna rímsko-katolícka škola.

Pôvodné obyvateľstvo obce

Obyvatelia obce boli samostatne hospodáriaci roľníci. Predtým boli kočišmi a roľníkmi u zemepánov. Neskôr sa živili furmanstvom. Obec mala ráz mestečka. Početný stav obyvateľov od roku 1828 do roku 1970 sa pohyboval okolo 500. V roku 1909 bol miestnymi obyvateľmi odkúpený od dedičov Gašpara Okolicsányho celý veľkostatok a od tej doby obec nadobudla všetky znaky poľnohospodárskej obce.

Osud obce bol spojený s významnými rodinami, ktoré tu žili: Tihániovci, Kubíniovci, Ruthéniovci, Okolicsányovci, Pelargus, Szontághovci, Jozefyovci, Feješovci a ďalšími rodinami.

V ý z n a m n é     o s o b n o s t i

Hrachovo je rodiskom Sama Vozára (3.4.1823 – 5.12.1850), básnika, prekladateľa a národovca, autora unikátnej cyklickej skladby „Ukojenie tôní“ a politickej brožúry „Hlas od Tatier“. V obci sa nachádza dom s pamätnou tabuľou, v ktorom básnik žil. Na miestnom cintoríne je básnikov hrob, o ktorý sa starajú žiaci miestnej Základnej školy s materskou školou Sama Vozára.

Ďalším významným rodákom bol Dr. Július Markovič (21.12.1860 – 19.12.1913), lekár a národovec, ľudomil. Písal pod pseudonymom Hrachovský do Obzoru a národných novín. V obci pôsobili: Juraj Bahil – básnik; Juraj Gál – člen Učenej spoločnosti Malohontskej; Ján Braxatoris – rektor hrachovského gymnázia a historik; Pavol Markovič – rozprávkar a národný buditeľ.

Udalosti od roku1914

Prvá svetová vojna zasiahla aj do životov obyvateľov Hrachova. Prebehla všeobecná mobilizácia, všetci bojaschopní muži museli opustiť svoje domácnosti a narukovať. Doma nemal kto obrábať pôdu takže vznikol nedostatok potravín. Vo vojne Hrachovo stratilo 3 svojich mužov, 3 boli ťažšie zranení. V máji 1919 boli ľudia napadnutí maďarským boľševickým vojskom. V rokoch 1934-1935 zasiahla Hrachovo hospodárska kríza. Roľníci odpredávali pôdu, z toho dôvodu nastal príliv obyvateľstva, ktorí pôdu kupovali. Tak v roku 1938 vzrástol počet obyvateľov na 483. Založila sa osada Kobýľ. Pozemok bývalého hrachovského hradu odkúpil Jozef Košin, ktorý odstránil rumy zámku, vyrovnal priekopy a na mieste bývalého hradu vysadil pekný sad.

V roku 1937 bola zavedená do obce elektrina a v rokoch 1935-1938 bola postavená budova evanjelickej fary.

23. septembra 1938 prebehla mobilizácia, keďže hranice štátu boli ohrozené fašistickými okupantmi. Vojaci sa vrátili k svojim rodinám až v decembri 1938. V januári 1939 vznikla Hlinkova garda.

Počas tohto obdobia sa bývalé jednotriedne školy spájajú a vznikla dvojtriedna Obecná ľudová škola.  

Osemdesiatym rokom by sme mohli dať prívlastok „budovateľské“. V roku 1978 bola postavená a odovzdaná materská škola. V roku 1988 základná škola, ktorá od roku 2000 nesie názov po miestnom rodákovi: Základná škola Sama Vozára. V roku 1992 bol sprevádzkovaný nový kultúrny dom. 17. februára 1993 sa začal piecť hrachovský chlieb v miestnej družstevnej pekárni. V roku 1996 vznikla Poľnofarma MOGBI, ktorej vlastníkom je rodina Králiková. Neskôr vznikla ďalšia súkromná firma KOVOS, vlastníkom ktorej je p. S. Repka. V roku 1998 sa do obce zaviedol zemný plyn. Bol postavený a 30. októbra 1999 slávnostne posvätený Dom smútku.